Prinášame vám druhú časť zo série príspevkov s názvom Pohľad do minulosti, v ktorej sa dozviete viac o Železných rudách v Slovenskom krase a predstavíme ďalšie dve významné lokality baníctva a banskej činnosti z minulosti, Kováčovú a Lúčku.
Železné rudy
Významné rudné akumulácie sú na rozhraní Slovenského krasu (Horný vrch a Borčianska brázda) a Volovských vrchov (Pipitka), kde sa nachádzajú významné ložiská metamorfno-hydrotermálnej žilnej mineralizácie oblasti Krásnohorské Podhradie – Drnava – Úhorná – Pipitka. Sú to kremeňovo-sideritové i baritové žily vyvinuté v kvarcitoch a kremitých fylitoch drnavského súvrstvia gelnickej skupiny.
Baníctvo v oblasti Kováčovej, Lúčky, Bôrky i Hačavy má pomerne bohatú históriu. Toto územie bolo v minulosti súčasťou Abovsko-turnianskej župy. V porovnaní s veľkými drnavskými ložiskami, ktoré boli vo vlastníctve Andrássyovcov, tu boli ale dobývané prevažne menšie ložiská, či skôr výskyty železných rúd, ktorých kvalita bola veľmi variabilná.
Prvé záznamy o prieskumných a ťažobných prácach sú zachované približne od roku 1650, kedy sa tu objavili baníci zo Štósu a Smolníka, ktorí podnikali na južných svahoch Malého vrchu a Pipitky. V začiatkoch z výchozov rudných žíl povrchovým dobývaním získavali zlato, striebro a meď. Neskoršie sa severne od Lúčky a neskôr i Bôrky ťažil hematit. Baníctvo a železiarstvo zohralo významnú úlohu v dejinách týchto obcí. Vyťažené rudy sa v banských poliach tavili a spracovávali v tzv. slovenských peciach v blízkosti Lúčky. Prvá zmienka o ich ťažbe a tavení je z roku 1740. Slovenské pece tu boli v prevádzke do roku 1853. Namiesto nich gróf Gabriel Keglevich vybudoval vysokú pec, ktorá bola pomenovaná po ňom ako Gábor huta. Pri hute postavil aj skujňovací hámor. Gróf vysokú pec v roku 1870 prebudoval a železiareň predal grófovi Zichy Ferrárisovi Bódog, ktorý železiarne dal do prenájmu Martinovi Nehrerovi z Rožňavy. V roku 1884 bola pec opäť prebudovaná a dosiahla výšku 11,5 m. Pretože pre vysoké náklady železiareň strácala schopnosť konkurencie, predal Zichy Ferráris železiareň i bane Katovickej hutnej spoločnosti. Táto spoločnosť následne pre nízku rentabilitu 28. 1. 1903 výrobu v Lúčke definitívne zastavila.
Kováčová
Na SV svahu Drieňovca, tesne nad štátnou cestou pred obcou Kováčová, sa nachádza výrazná halda z čiernych fylitov o rozmeroch cca 10 x 8 x 3 m, s ešte badateľným banským zaústením do masívu kopca. Vyššie vo svahu, po ľavej strane od nej, sa nachádza ďalšia, väčšia halda, nad ktorou je ešte tiež zreteľné zaústenie bývalej štôlne. Na halde sú úlomky fylitov a bridlíc s úlomkami karbonátových hornín s hniezdami rudných minerálov. Priamo nad ňou, už v lesnom poraste Drieňovca, sú badateľné stopy po pingách, ale už iba vo vápencoch. Pravdepodobne sa tu skúmala nejaká menej významná hematitová šošovka. Stopy po kutacích prácach (pingy) sú aj vyššie vo svahu Drieňovca. O týchto banských dielach nie sú známe žiadne historické údaje, rovnako tieto malé výskyty neboli pravdepodobne opísané ani v geologickej literatúre.
Lúčka
Medzi Kováčovou a Lúčkou sa nachádza asi najznámejší výskyt železných rúd ťažený štôlňou Gabriel (niekde Gábor, Görmöczbánya) pokryté banskými poľami Viktor, Lajos a Manó (Batta, 2006). Ložisko bolo otvorené 80 m hlbokou šachtou a dvomi štôlňami Gabriel a Vojtech. Stopy po banskej činnosti sú v teréne ešte čiastočne viditeľné. Rudné teleso má tvar šošovky V-Z smeru s úklonom 40-45° na S, smernej dĺžky 115 m a hrúbky 7-12 m. Je umiestené v bridliciach, pieskovcoch a zlepencoch štítnického súvrstvia gočaltovskej skupiny a na tektonickom styku dachsteinských vápencov silickéko príkrovu. Zrudnenie tvorí siderit, ankerit a limonit. V oxidačnej zóne cca do 35 m je zastúpený limonit, hlbšie ankerit a siderit. Tieto štôlne už v roku 1904 neboli prístupné, ich ústia sú v súčasnosti zlikvidované, ostali po nich len nevýrazné stopy a zbytky odvalov.
V januárovej tretej časti vám predstavíme ďalšie významné lokality baníctva – Bôrku a Hačavu.
Text a foto: Ing. Ján Kilík
