Územie Slovenského krasu je posiate množstvom prirodzených i umelých depresií a jám. Tie prirodzené sú krasové jamy, tzv. závrty. Mnohé z nich sú začiatkom podzemných krasových systémov. Umelé jamy sú výtvorom človeka, ktorý tu v minulosti pálil vápno.
Blízkosť hút na spracovávanie železnej rudy vyvolalo potrebu surovín na prevádzku pecí a hámrov. Územie Slovenského krasu malo dostatok drevnej hmoty i kvalitného vápenca na výrobu dreveného uhlia a vápna. Drevené uhlie sa využívalo pri tavení železnej rudy a následne aj pri spracovávaní železa vo vyhniach. Vápno sa používalo pri skujňovaní surového železa, napomáhalo k ľahšiemu odstráneniu nežiadúcich prímesí. Najzachovalejšie vápenné jamy môžeme nájsť v Slovenskom krase najmä na Silickej planine.
Kým pálenie dreveného uhlia sa realizovalo prevažne na upravených vodorovných plošinách, na pálenie vápna sa vytvárali vyvýšeniny o priemere 2 až 4 m s jamou uprostred hlbokou do 2 m. Teraz vyzerajú ako obyčajné jamy, situované väčšinou na dne závrtov. Vápenec nalámaný zo stien krasových závrtov sa najprv ukladal po obvode pece, do stredu išli väčšie kamene a ku krajom drobnejšie. Na kúrenie sa používalo tvrdé hrabové drevo. Čas pálenia trval jeden, niekedy až tri dni, do doby až kým kameň nebol celkom žeravý. Pec sa potom nechala vychladnúť a vypálené vápno sa dopravovalo povozmi na ďalšie využitie. Vápenné miliere poznáme podľa prítomnosti lievikovitých jám a do červena vypálenej hliny a úlomkov bieleho vypáleného vápna. Sú veľmi dobre viditeľné na lidarových snímkach.
Zaujímavosťou je pozostatok vápennej pece na Silickej planine, ktorá má zachované obvodové steny z prepáleného vápenca. Pec bola umiestnená rovnako na dne dnes už zarasteného závrtu, po obvode ktorého sú stopy po lámaní vápenca použitého na pálenie.
Text a foto: Ing. Ján Kilík
